B-life is great

Slobodomurárstvo v Portugalsku spočiatku prenasledoval kráľ Joăo V. Obrat nastal v r. 1750 za jeho nasledovníka Josého I. Ten za predsedu vlády vymenoval ctižiadostivého markíza Pombala, ktorý vstúpil do jednej londýnskej lóže v r. 1744 ako veľvyslanec v Anglicku.1 Pombal kvôli slabosti a neschopnosti kráľa diktátorsky riadil krajinu. Dal prekladať do portugalčiny francúzskych encyklopedistov a šíril ich diela. V r. 1755 dal tlačiť hanopisy o vymyslených jezuitských sprisahaniach proti portugalským územiam v Amerike. Keď tým nedosiahol svoj cieľ- zákaz ich činnosti, v r. 1758 zinscenoval atentát na kráľa. Z atentátu obvinil jezuitov a niektorých šľachticov. Preto niektorých jezuitov popravili, iní zomreli v dôsledku mučenia a hladu, a väčšinu z nich v r. 1759 vyhnali z Portugalska. Ich majetok Pombal zhabal a prisvojil si ho, prípadne ho rozdal svojim priateľom. Po útoku voči jezuitom sa pustil do útoku aj proti ostatným reholiam: niektoré zničil, iné obmedzil v činnosti, ďalším zhabal majetok. Chcel sprotestantizovať Portugalsko. Preto založil protestantskú univerzitu, do základných a stredných škôl zaviedol protestantské učebnice. Jeho krutovláda si vyžiadala 8 000 obetí. Po smrti kráľa Josého I. nasledoval jeho pád. Za svoje zločiny bol postavený pred súd a odsúdený, ale kráľovna Maria mu udelila milosť.2 Slobodomurárstvo sa zakázalo. Tým sa oslabilo, ale nezničilo. Vplyv nadobudlo po nástupe kráľa Joăoa VI. v r. 1786. Napriek zákazu sa slobodomurári dostali do popredných funkcií. Ich schôdze sa konali na lodiach kotviacich v portugalských prístavoch, najmä na anglickej lodi Phoenix, ktorej posádka pozostávala skoro výlučne zo slobodomurárov. Napriek požiadavke portugalskej vlády u anglického vyslanca nebola loď z portugalských vôd odvolaná.3 Slobodomurársky vplyv sa neblaho prejavil v r. 1807, keď Francúzsko napadlo Portugalsko. Slobodomurárski generáli v portugalskom vojsku mu nekládli prekážky, preto slabé francúzske vojsko obsadilo Portugalsko takmer bez odporu4. A delegácia zástupcov portugalských lóží prišla do Sacavému pri Lisabone pozdraviť veliteľa nepriateľského vojska Junota.5 Veľmajster Andrande sa stal jedným z veliteľov nedobrovoľne vytvoreného kolaborantského vojska, Portugalskej légie. Namiesto nastolenia bratstva a slobody, cudzie vojsko iba lúpilo, čo medzi Portugalcami vyvolalo mohutný odboj. S pomocou anglického vojska nakoniec okupantov porazili.
Po oslobodení nastali v Portugalsku politické zmätky. To využil veľmajster brazílskych lóží, princ Pedro, na osamostatnenie Brazílie sa od Portugalska s podporou slobodomurárstva v r. 1822 a začal v nej vládnuť ako cisár. Neskôr v nej slobodomurári revolúciou zvrhli monarchiu a nastolili republiku.6
V r. 1818 kráľ Joăo VI. pod trestom smrti zakázal slobodomurárstvo. No septembri 1820, niekoľko mesiacov po úspechu slobodomurárskej vzbury v Španielsku, sa jeho členovia vzbúrili. Sledovali ten istý cieľ ako v Španielsku- prijatie liberálnej ústavy. Aj v Portugalsku v r. 1821 vzbúrenci dosiahli tento cieľ. Slobodomurármi ovládaný snem išiel v Pombalových stopách, vrátane proticirkevného ťaženia. To podnietilo povstanie princa Miguela. Povstanie sa v r. 1823 skončilo úspechom a postihom slobodomurárov. Po smrti svojho otca bol v r. 1828 Miguel zvolený za kráľa. Po nástupe na trón zrušil ústavu, čo hneď vyvolalo proti nemu ďalšiu slobodomurársku vzburu v Porte pod vedením markíza Pamellu a grófa Villaflora. Táto vzbura však bola porazená a následne popravili niekoľko sto slobodomurárov. Po úspešnom slobodomurárskom prevrate v r. 1830 vo Francúzsku, povstal v r. 1831 proti Miguelovi jeho brat Pedro. Vzdal sa brazílskeho trónu a s pomocou anglického loďstva a Francúzska, a po smrti španielskeho kráľa Ferdinanda aj s pomocou Španielska, v r. 1834 zvíťazil. Stal sa portugalským kráľom, hoci sa pôvodne nároku na tento trón vzdal. Pedrovým víťazstvom sa slobodomurárstvu vrátila sloboda a cirkvi nesloboda: začali sa rušiť kláštory, habal sa ich majetok, jezuitov prenasledovali a väznili. Portugalská dynastia sa stala závislou na slobodomurároch a bolo pravidlom, že na čele vlády boli slobodomurári najvyšších stupňov: Pamella, Villaflor, Lule, Landan, Mendčs- Leal. Ich prvoradým politickým cieľom bolo zničiť cirkev: do r. 1852 sa duchovenstvo nesmelo stýkať s Rímom, v r. 1862 boli zrušené takmer všetky kláštory. Ministerstvo sa miešalo do výberu duchovných, dávalo prednosť tým najnevhodnejším. Tým úroveň duchovenstva značne upadla. Štátne financie boli v neporiadku v dôsledku ich zneužívania členmi vlády. Preto v r. 1906 kráľ za ministerského predsedu vymenoval neskorumpovaného, praktizujúceho katolíka Franca. Počas jeho pôsobenia sa začala slobodomurárska propagandistická príprava na zmenu režimu. Praktizujúcu katolíčku kráľovnú Améliu osočili hanopisom v podobe románu Markíz Bacalhôa. Ten revolucionári nadšene privítali ako predzvesť revolúcie.7 Jednotlivé lživé škandalizujúce tvrdenia boli doslovne opísané z hanopisov vydávaných proti Márii Antoinette pred 120 rokmi. Kniha vyšla koncom r. 1907. Na pokračovanie ju vydával aj portugalský slobodomurársky časopis L´Action. Zároveň, 25. 12. 1907, sekretár protislobodomurárskej spoločnosti vo Francúzsku, Tourmentin, v jej časopise La franc- masoçonnerie démasquée upozornil kráľa, že mu hrozí zvrhnutie alebo zabitie. Ako možný spôsob záchrany mu radil okamžite zakázať slobodomurárstvo a všetky tajné spoločnosti. Kráľ však na svoju škodu  slobodomurárstvo podcenil. 28. 1. 1908 jeho koč obkľúčila skupina mužov v maskách, spod plášťov vytiahli pušky a spustili na neho paľbu. Zabili ho a jedného z jeho synov smrteľne zranili. Vlády sa ujal jeho ďalší syn, Manuel II. Ten 3. februára po návšteve anglického veľvyslanca a po tom, keď pred Lisabon priplávali anglické lode, prepustil Franca, udelil amnestiu a zaviedol slobodu tlače. Avšak ani to ho nezachránilo. V r. 1910 slobodomurári vo vojsku, združení v ilegálnej organizácii Mladé Portugalsko, uskutočnili štátny prevrat. Osoby na čele prevratu boli úzko spojené s rozhodujúcimi osobnosťami anglického politického života. Jeho výsledkom bol útek kráľa z Portugalska a nastolenie „republiky“, ktorej vláda pozostávala výlučne zo slobodomurárov.8 Nebolo to v súlade so želaním obyvateľstva, ktoré si vo svojej väčšine želalo monarchiu. Nový režim v mene slobody preplnil väznice svojimi domnelými odporcami, kde s nimi veľmi kruto zaobchádzal a urýchlene uskutočňoval protikatolícke kroky. Nový stav zhodnotil na medzinárodnom slobodomurárskom zjazde v r. 1911 v Ríme portugalský veľmajster Magalhaes Lima: „Za 10 mesiacov našich vlád sme urobili to, čo iní nemohli vykonať mnoho rokov: vyhnali sme jezuitov, zlikvidovali sme náboženské spolky, zaviedli sme rozvody a oddelili sme cirkev od štátu…“ Jeho prejav bol sprevádzaný nadšeným potleskom.9
Nový režim neprispel ani k duchovnému, ani k hmotného blahu portugalského ľudu. V r. 1910- 1926 bolo v Portugalsku 24 vojenských vzbúr a povstaní, krajina mala 44 predsedov vlád a štátne financie sa úplne rozvrátili. V r. 1916 vláda pod vedením slobodomurára Alfonsa Costu10, napriek odporu Katolíckej cirkvi a monarchistov, Portugalsko na škodu jeho obyvateľov zatiahla do 1. sv. vojny. V januári 1917 sa v Paríži zástupcovia slobodomurárov Portugalska zúčastnili na zjazde slobodomurárov Dohody, Talianska, Srbska a Belgicka, na ktorom sa uzniesli pokračovať vo vojne až do víťazstva11, namiesto toho, aby sa snažili dosiahnuť mier. Ten istý Costa po odluke štátu od cirkvi na slobodomurárskom zjazde vyhlásil, že v priebehu dvoch generácií sa v Portugalsku odstráni katolicizmus.12 Opačné posolstvo priniesla Portugalsku Panna Mária prostredníctvom zjavenia sa malým deťom 13. 7. 1917 v dedine Fatima: Portugalsko si zachová pravú vieru. Zároveň im oznámila, že ak neprestane urážanie Boha, po 1. sv. vojne bude nasledovať ešte strašnejšia vojna. Znamením bude noc ožiarená neznámym svetlom. Neznáme svetlo sa objavilo v noci z 25. na 26. 1. 1938 a trvalo 3 hodiny. Astronómovia ho označili za polárnu žiaru, ale na rozdiel od tohto prírodného úkazu ho bolo možné vidieť nielen v polárnych oblastiach, ale v celej Európe.
Toto zjavenie bolo súčasťou šiestich zjavení Panny Márie, ktoré sa začali v máji a pokračovali každý mesiac až do 13. okóbra, keď sa skončili zázračnými úkazmi na Slnku, ktoré videli desaťtisíce ľudí. Proti týmto zjaveniam sa slobodomurári rýchle postavili výsmechom a ohováraním v tlači, ba aj násilím. 13. augusta okresný komisár v mestečku Vila Nova de Ourém, známy slobodomurár Arturo d´Oliveira Santos, podvodným spôsobom vlákal deti do svojho domu a sľubmi a hrozbami sa ich snažil priviesť k „priznaniu“, že ide o podvod. Deti boli prepustené až 15. augusta. Tým sa však  slobodomurárske útoky neskončili. 19. augusta zorganizovali propagandisticko- protestné zhromaždenie. V noci z 22. na 23. októbra prišli vyťať strom, na ktorom sa zjavila Panna Mária a následne usporiadali pseudoprocesiu s rúhavými litániami v meste Santarem. Snaha bola márna: omylom zoťali nepravý strom. Prenasledovali duchovenstvo vo Fatime a okolí najmä v r. 1918 a 1920. Vláda v r. 1920- 1924 prijala opatrenia na vytvorenie čo najväčších prekážok pútnikom do Fatimy. V noci na 3. marca 1922 slobodomurári vo Fatime vyhodili do vzduchu malú kaplnku.13
Zjavenia vo Fatime prehĺbili náboženský život v Portugalsku. Viedli aj k zasväteniu Portugalska jeho biskupmi Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie 13. 5. 1938.14 Mnohí ľudia sa zasvätili osobne. Malo to dosah aj pre dianie v Portugalsku, predovšetkým to Portugalsko uchránilo pred vojnou. Za ministra financií bol v r. 1928 povolaný praktizujúci katolík A. Salazar. Ten nielenže zachránil Portugalsko pred finančným zrútením, ale dosiahol aj rozpočtový prebytok, zaplatil zahraničné dlhy, zlikvidoval infláciu a nezamestnanosť. K zlepšeniu stavu Salazar prispel aj svojím osobným vzorom: ostal naďalej bývať v bežnom mestskom byte a do práce chodil pešo. Pritom si našiel čas aj na rozhovor s bežnými občanmi. Tento spôsob života si zachoval aj vtedy, keď sa stal predsedom vlády (1932- 1968). Jeho politická činnosť nesledovala osobné ambície a obohatenie sa, ale dobro obyvateľov ako celku. Za jeho vlády sa zlepšili životné a pracovné podmienky, rozsiahly rozvoj zaznamenalo školstvo. Nezatiahol Portugalsko do 2. sv. vojny. Veľmi pomohol aj desaťtisícom utečencom, najmä Židom, ktorým poskytol azyl.15 V r. 1935 bolo slobodomurárstvo zakázané, v zahraničí naďalej oslali pôsobiť lóže, ktorých členmi boli portugalskí občania. Salazarovho nástupcu Caetana a zároveň celý dovtedajší portugalský politický systém odstránil vojenský prevrat v r. 1974. Tým nastala opäť priaznivá situácia pre slobodomurárstvo v Portugalsku, zrušil sa zákaz jeho činnosti a slobodomuri opäť začali významne ovplyvňovať spoločenské dianie, napr. predsedom vlády i prezidentom sa stal významný slobodomurár M. Soares.16

poznámky:

1 Lennhoff, c. d., s. 147
2 F. Eger: Historia masonerii i innych towarystw tajnych, s. 75- 79; N. Boutmy: Zednářstvo
a portugalská revoluce, Praha, 1911, s. 12- 16
3 E. Lennhoff, c. d., s. 147- 148
4 N. Boutmy, c. d., s. 18
5 Jan Klíma: Dějiny Portugalska, Praha, 1996, s. 124
6 J. Pelczar, c. d., s. 252; tiež I. G. Findel: Istorija frank- masonstva, 2. diel, Sankt Peterburg,
1874, s. 279
7 N. Boutmy: Zednářstvo a portugalská revoluce, s. 18- 39
8 Seľaninov, c. d., s. 112- 116; N. Boutmy: Zednářstvo a portugalská revoluce, s. 42;
Nový věk, 11.10. 1910 a 14. 10. 1910
9 Rodriguez, c. d., s. 87
10 F. Wichtl, c. d., s. 232
11 Meždunarodnaja žizň č. 5/1994
2 L. Gonzaga da Fonseca: Fatima. Mária hovorí svetu, Košice, 1990, s. 233; tiež J. Klíma,
c. d., s. 162
13 Sebastian Labo: Zabijem pastiera, Nitra, 1990, s. 172- 180; L. Fonseca, c. d., s., 38- 45,
164- 166; tiež P. Fisher: Szatan jest ich Bogiem, s. 54
14 Pavol M. Hnilica: Milosťou Božou zdobená, Bratislava, 2006, s. 119
5 Marek Bankowicz: Demokraté a diktátoři, Praha, 2002, s. 352
6 A. Vinogradov, c. d., s. 227; Jiří Beránek, c. d., s. 12

Autor: Peter Bielik

Zdroj: FreeGlobe

Čo je to permakultúra

Permakultúra je spôsob vytvárania záhrad, ale aj celkového prostredia, v ktorom človek žije, trvale udržateľným spôsobom. Pôvodný význam slova permakultúra (z angličtiny – permaculture, pozn. autora) bol permanentné poľnohospodárstvo (permanent agriculture, pozn. autora), t.j. poľnohospodárstvo, ktoré môže udržateľne fungovať na danom mieste donekonečna. Permakultúra začala postupne spájať všetky aspekty udržateľného rozvoja, až  sa jej význam rozšíril na permanentnú kultúru.

Mnohí z nás už určite niekedy videli záhradu, o ktorú sa jej majiteľ dlho nestaral. Vyzerá ako džungľa. Zarastená kríkmi, burinou…dá sa povedať že prírode sa v nej darí aj bez hospodára. A práve v tom je základná inšpirácia permakultúry.

Prečo musíme neustále hnojiť pôdu, okopávať a postrekovať? Už ste nad tým niekedy premýšľali? Alebo inak…videli ste niekde vo voľnej prírode pláne alebo lúky, na ktorých rastie iba jeden druh rastliny? Ja nie.

Príroda predsa nefunguje tak ako by sme chceli. Všetky organizmy a prostredia sú spolu poprepájané. Proti prírode sa neoplatí bojovať. Ona aj tak vždy vyhrá. Preto vznikla filozofia, ktorá chce s prírodou spolupracovať pre dosiahnutie lepších výsledkov. Nielen v poľnohospodárstve ale aj v ostatných oblastiach života.

Základné princípy permakultúry

Princípy permakultúry, ktoré by sa mali dodržať pri jej uplatňovaní:

1. rešpektovanie prírodných zákonov

2. etické zachádzanie s prírodnými zdrojmi

3. využitie miestne dostupných zdrojov

4. spájanie viacerých prvkov do fungujúceho celku

5. starostlivosť o ľudí aj planétu

6. delenie sa o nadbytočné zdroje

7. produkovanie iba recyklovateľného odpadu

8. rozmanitosť a originalita

9. maximálna efektivita pri minimálnom množstve energie

10. snaha o tvorbu jednoduchšieho a radostnejšieho života

11. Kladný a tvorivý prístup k riešeniu problémov

Tieto princípy nie sú všetkým čo permakultúra obsahuje. Ako táto filozofia vznikla a ako sa vyvíjala dodnes sa dozviete ak budete čítať ďalej.

História permakultúry

Za zakladateľa permakultúry sa všeobecne považuje Bill Mollison(viď foto) Austrálčan, ktorý v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia pracoval ako lesnícky inžinier pri ťažbe dreva v austrálskych dažďových pralesoch. Bolo to v dobe, keď sa iba ťažilo dravo a nevypaľovali sa pralesy pre pôdu. Prales po vyrúbaní znovu dorástol a znovu sa mohol vyrúbať…

Počas práce si všimol neuveriteľnú regeneračnú schopnosť pralesa.Bol zároveň profesorom na univerzite a preto rozbehol výskumnú prácu, počas ktorej zhromaždil množstvo informácií nasvedčujúcich tomu, že v pralese existuje systém, ktorý má neuveriteľnú životaschopnosť a dokáže sa sám regenerovať.

Aj vďaka tomu ho napadla myšlienka vysadiť takýto prales, ale s užitočnými rastlinami(pre ľudí). Po čase sa mu podarilo skombinovať dostatočné množstvo aj pestrosť druhov a vysadil tzv. jedlý les alebo inak zdravú záhradu. Neskôr spolu so svojím študentom architektom Davidom Holmgrenom rozvinuli a vylepšili koncept permakultúry a vydali dve publikácie Permaculture One a Permaculture Two. Rok po odchode Billa Mollisona z Tasmánskej univerzity bola založený Inštitút permakultúry.

Počas práce na univerzite aj potom sa Bill venoval prednáškam o permakultúre pre študentov z celého sveta, výskumu a vydal tiež niekoľko publikácií, v ktorých rozvíjal koncept permakultúry.

V súčasnosti sú na svete milióny ľudí, ktorí našli v permakultúre svoj spôsob života, vytvárajú si vlastné nezávislé komunity, jedlé lesy a stavajú domy iba z prírodných materiálov. Mnohí z nich už pochopili, že bojovať s prírodou sa neoplatí, preto je lepšie sa s ňou “spriateliť” a využiť jej schopnosti v prospech spoločnosti, prostredia v ktorom žijeme, aj jednotlivcov. Preto by sme si mali uvedomiť, čo je pre nás a našich potomkov lepšie. Vytváranie púští tam, kde bol prales alebo vytváranie pralesa tam kde sú púšte?

Nabudúce napíšem pár príkladov ako sa dá jednoducho začať používať permakultúra aj u Vás doma. Či už v záhrade, na balkóne alebo na farme…

Podľa slobodomurárskeho prameňa mali všetky významnejšie udalosti v Poľsku od polovice 18. st. do r. 1848 pôvod v slobodomurárstve1, no v ňom mali pôvod aj ďalšie významné udalosti. Väčší politický vplyv nadobudlo v časoch kráľa Stanisława Augusta Poniatowského, ktorý sám vstúpil do neho v r. 1777. Tento vplyv niektorí historici pokladajú za príčinu opakovaných delení a zániku Poľska.2 Keď kráľa neskôr zvrhli z trónu, ľutoval svoju orientáciu na Voltaira, no neskoro.3 3. mája 1791 poľský snem schválil prvú písanú ústavu v Európe, ktorú zostavili slobodomurári.4 Tí v r. 1794 vyvolali povstanie na čele s Kościuszkom, ktorý podľa slobodomurárskych prameňov bol ich členom.5 Prevažná väčšina účastníkov povstania, financovaného z Francúzska, dobromyseľne bojovala za vieru a vlasť, ale skutočným cieľom jeho vodcov bolo zamestnať Rusko, aby nemohlo zasiahnuť proti revolučnému Francúzsku. Povstanie tiež zastavilo postup rakúskych a pruských vojsk na Paríž. V prípade úspechu malo nastoliť republiku podľa francúzskeho vzoru. No bolo porazené a prispelo k zániku poľského štátu.6

Začiatkom 19. st. tá časť Poľska, ktorú pripojili k Rusku, získala značnú samosprávu. Vtedy vzrastalo národné cítenie. Túto situáciu lóže, ktoré mali značný vplyv na vedenie samosprávy, zneužili tak, že hlásajúc vlastenecké heslá, zároveň útočili proti Katolíckej cirkvi.7

Samospráva sa obmedzila porážkou povstania za nezávislosť v r. 1830- 1831. Toto ďalšie zbytočné a pre Poľsko škodlivé povstanie tiež pripravili a viedli slobodomurári.8 Opäť bolo cieľom povstania viazať vojenské sily Ruska, aby nemohlo zvrátiť výsledky slobodomurárskeho prevratu vo Francúzsku.9 Poliaci opäť bojovali a umierali za záujmy slobodomurárov vo Francúzsku, ale sľubovanú pomoc od nich nedostali. Tí ju poskytli  poľským emigrantom až po porážke povstania.10 V r. 1862 Veľký východ Talianska začal vytvárať poľské lóže, lákajúc tam hlavne dôstojníkov z poľskej školy v talianskom meste Cuneo. Títo dôstojníci mali slúžiť na vyvolanie revolúcií v Poľsku a v Uhorsku. Revolúciami sa mala uľahčiť vojna Talianska s Rakúskom.11 V r. 1863, v dôsledku slobodomurárskych manipulácií, opäť vypuklo neúspešné povstanie proti Rusku, ktoré takisto slúžilo cudzím záujmom.12 Okrem zbytočných strát na životoch viedlo k úplnej strate poľskej samosprávy. O potrebe obnovy Poľska bol v r. 1904 publikovaný článok vo francúzskom slobodomurárskom časopise L? Acacia. Nebolo to z lásky k poľskému národu, ale iba preto, aby sa stalo súčasťou obranného valu pred Ruskom, ktoré sa malo rozdeliť na 3- 4 štáty.13 V tomto období slobodomurárstvo legálne pôsobilo len na tej menšej časti Poľska, ktorá patrila Nemecku. Tam podporovalo jeho protestantizáciu a germanizáciu.14
V r. 1918 sa Poľsko obnovilo pod vedením Piłsudského. Podľa niektorých prameňov Piłsudski bol slobodomurárom;prinajmenšom bol k slobodomurárstvu naklonený a väčšina slobodomurárov v Poľsku ho podporovala 15 Obnovením Poľska sa uľahčilo pôsobenie slobodomurárstva, lebo mohlo bez obmedzenia pôsobiť už na jeho celom vtedajšom území. V období medzi svetovými vojnami malo napriek malej početnosti svojich členov veľký vplyv na politické dianie. Piłsudski, ktorý bol považovaný za diktátora, bol v skutočnosti iba sluhom slobodomurárstva a na jeho príkaz menil vládu.16 Slobodomurárski politici sa snažili presadiť sekularizáciu. Hoci v bežných lóžach bolo iba 520- 540 členov, 16 z nich sa stali predsedami vlády z celkového počtu 31 premiérov, 200 z nich bolo ministrami z celkového počtu 511. V r. 1926 na katolíckom zjazde poľský prímas, kardinál Hlond, odsúdil slobodomurárstvo nielen z náboženského, ale aj vlasteneckého dôvodu. Uviedol, že je zahraničným sprisahaním. Slobodomurárstvu nielenže na Poľsku nezáleží, ale ani nechce silné Poľsko.17 Okolo r. 1930 sa úradným vyšetrovaním dokázalo, že v martinistických okultistických lóžach vo Varšave a Zagłębe Dąbrowskom sa pestuje satanizmus. Ich rituál pozostával z toho, že prichádzajúci použili omannú tekutinu, z rúhavých obradov, ktorými ich „kňaz“ vzdal česť zobrazeniu kozla- čerta, z rituálneho tanca a orgií.18

V r. 1938 v Poľsku slobodomurárstvo zakázali. Nezastavilo to však celkom jeho činnosť. V r. 1939 hlavnú lóžu Kopernik preniesli do Paríža a neskôr do Londýna. V r. 1939- 1940 ju viedol Tadeusz Tomaszewski, neskorší predseda emigrantskej poľskej vlády v Londýne. Tí slobodomurári, ktorí boli v emigrácii, zaujali silný protikomunistický postoj a mali výrazný podiel v poľských emigrantských vládach. Časť z tých slobodomurárov, ktorí ostali v Poľsku, spolupracovala s komunistami. V r. 1961 bola v hlbokej ilegalite obnovená lóža Kopernik. Do nej patrili takmer všetci príslušníci opozície voči režimu v 60. rokoch.19 V r. 1962 Varšavu navštívil veľmajster Veľkého východu Francúzska, J. Mitterand. Pri rokovaní s vodcom komunistickej strany Gomułkom, o povolení činnosti slobodomurárstva v Poľsku, navrhol, že sa stane jej cenným spojencom vo vojne proti Katolíckej cirkvi. Gomułka (na pokyn Chruščova) však odmietol povoliť jeho činnosť.20

V 70. rokoch sa lóža Kopernik stala zázemím Výboru obrany robotníkov, ktorý predstavoval opozičné protikomunistické združenie, ochraňujúce robotníkov prenasledovaných po štrajkoch v r. 1976. Zakladatelia výboru boli členmi tejto lóže a financovali ho slobodomurári.21 O niekoľko rokov sa slobodomurár B. Geremek stal ideovým tvorcom odborársko- spoločenského združenia Solidarita.22

Na konci komunistického obdobia sa slobodomurári v Poľsku podieľali na likvidácii komunistického režimu takým spôsobom, že komunistickí zločinci zostali nepotrestaní a štátny majetok sa rozkradol. V r. 1990 časopis 30 Giorno informoval o pláne slobodomurárov vytvoriť ich európske stredisko v Gniezne, z ktorého sa koncom 1. tisícročia šírilo kresťanstvo do Poľska. V auguste 1990 bývalý denník Solidarity, Gazeta Wyborcza, uverejnil oznam, že sa uskutočí prednáška o slobodomurárstve v klube lekárov vo Varšave. Po prednáške slobodomurár z Francúzska, A. Marville, navrhol prítomným vstúpiť do lóže. Tí, ktorí prejavili záujem a boli uznaní za vhodných, boli poslaní na školenie do Francúzska, kde urýchlene získali stupeň majstra. Začali sa vytvárať lóže za účasti osôb pochádzajúcich z Poľska a žijúcich vo Francúzsku. Koncom r. 1991 sa za účasti významných predstaviteľov poľského verejného života a zahraničných slobodomurárov založila Veľká národná poľská lóža v Ciązene pri Poznani. Od počiatku obnovovania slobodomurárstva v Poľsku tí jeho členovia, ktorí pôsobili v politických stranách, boli vyzvaní, aby sa v prvom rade zasadzovali o pripojenie Poľska k Európskemu hospodárskemu spoločenstvu (neskôr zmeneného na Európsku úniu). To sa prejavilo aj pri ich pôsobení v masmédiách. Integráciu podporovali aj preto, lebo ich vplyv v Poľsku bol pomerne slabý. Výrazným obmedzení zvrchovanosti Poľska po vstupe do Európskej únie očakávali zvýšenie svojho vplyvu na život v Poľsku, lebo v Európskej únii mali oveľa väčší vplyv. Zároveň presadzovali tzv. slobodný trh a tzv. demokraciu, bez hodnôt, t. j. zamaskovanú totalitu. V r. 1993 sa poľské lóže vyslovili záporne k úlohe Katolíckej cirkvi v Poľsku a vo svete.

Spočiatku obnovované slobodomurárstvo v Poľsku o sebe šírilo značnú publicitu, predpokladajúc, že podobne ako na Západe, si takto nakloní verejnosť. Ale vďaka šíreniu neskreslených informácií vo verejnosti o slobodomurárstve prinášala táto kampaň opačný výsledok. Preto od r. 1994 obmedzilo svoje vystupovanie v masmédiách.23 Slobodomurárska konferencia 10. 5. 2003, zvolaná Veľkým východom Poľska vo Varšave a venovaná vstupu Poľska do Európskej únii, podporila ho s tým, že myšlienka európskeho spoločenstva bola a je blízka slobodomurárom, pretože uskutočňuje ich hlavné zásady.24

převzato z knihy Petera Bielika “Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby”, kapitola “Slobodomurárstvo v Poľsku“

poznámky:

1 Svobodný zednář, 1927- 1928, s. 75- 76
2 A. Zwoliński, c. d., s. 120- 125
3 A. Barruel, c. d., 2. diel, s. 31
4 Výber č. 13/1992
5 Svobodný zednář, 1932, s. 152; L. Chajn, c. d., s. 262; tiež E. Lennhoff- O. Posner, c. d., s.
864- 865
6 V. Sladomel: Svobodné zednářství, 2. diel, s. 10; H. Pająk, c. d., s. 16- 18, 364
7 W. Sawicki, c. d., s. 28
8 V. Ivanov: Russkaja inteligencija i masonstvo, s. 315
9 H. Pająk, c. d., s. 428; tiež J. Cervera, c. d., s. 68
0 F. Eger: Historia masonerii i innych towarzystw tajnych, s. 178- 179
1 J. Pelczar, c. d., s. 237
2 J. Cervera, c. d., s. 69
13 O. Soloviov, c. d., s. 41- 42
14 J. Pelczar, c. d., s. 238; tiež L. Hass: Wolnomularstwo w Europie Środkowo- Wschodniej
w XVIII i XIX wieku, s. 496
5  S. Krajski: Św. Maksymilian Kolbe o masonerii i Żydach, s. 10; R. Petriv, c. d., s. 62;
A. Vinogradov, c. d., s. 50, 144- 145; L. Chajn, c. d., s. 367- 368, 403- 413
6 S. Krajski: Św. Maksymilian Kolbe o masonerii i Żydach, s. 10
17 A. Zwoliński, c. d, s. 77, 132
18 W. Sawicki, c. d., s. 50- 51
9 A. Zwoliński, c. d., s. 133- 138
20 S. Krajski: Masoneria Polska 1999, s. 120; A. Vinogradov, c. d., s. 265
2 S. Krajski: Masoneria Polska 1999, s. 153
22 A. Vinogradov, c. d., s. 269
23 S. Krajski: Masoneria Polska 1999, s. 120- 137, 153, 156
24 www.wolnomularz.pl/39_UE.htm, 11. 4. 2005

Autor: Peter Bielik

Zdroj: FreeGlobe

Slobodomurárstvo vytvorilo zjednotené Nemecko v 19. st.. To aj preto, aby vznikla nekatolícka veľmoc, ako protiváha k vtedajším katolíckym veľmociam, Francúzsku a Rakúsku.1 Preto podporovalo Prusko, ktoré zjednotenie uskutočnilo a jeho dynastiu.2 V r. 1739 sa stal slobodomurárom pruský princ, od r. 1740 kráľ Friedrich II., úzko spolupracujúci s Voltairom.3 Okrem iného Voltaire od Friedricha žiadal zničenie pápežstva, reholí a oslabenie Poľska, Rakúska i Francúzska- lebo boli katolíckymi krajinami.4 Predstavitelia slobodomurárstva Friedrichovi tvrdili, že ono bojuje len proti cirkvi a zamlčali mu svoj zámer zničiť i monarchie.5 Za Friedrichovu podporu mu slobodomurárstvo pomáhalo k víťazstvám v sedemročnej vojne (1756- 1763).6 V nej na jednej strane stáli Prusko a Anglicko, na druhej Rakúsko, Francúzsko, Rusko, Poľsko a Sasko. Veľmajster Friedrich, ktorý viedol neustále útočné vojny, bol nešťastím nielen pre okolité štáty, ale aj pre vlastnú krajinu. Po ňom boli slobodomurármi aj všetci príslušníci pruskej, neskôr celonemeckej vládnúcej Hohenzollernovskej dynastie.7 V oblasti umenia slobodomurárstvo ovplyvnilo diela svojich členov, spisovateľov Schillera8, Goetheho a Lessinga.9 Schiller písal nepravdivé divadelné hry o dejinách, osočujúce voči katolíkom a Lessing tiež vydal rúhavé dielo, napísané jeho súčasníkom Reimarusom. Aby mohol obísť cenzúru, uchýlil sa k bežnému slobodomurárskemu spôsobu- podvodu: využil to, že bol knihovníkom, vyhlásil, že dielo našiel ako rukopis od autora žijúceho v predchádzajúcom storočí v archíve knižnice a vydal ho pod názvom Úryvky neznámeho.10

Významnou postavou slobodomurárstva bol Adam Weishaupt. Ten 1. 5. 1776 založil jednu slobodomurársku vetvu, iluminátov (osvietencov). Uvedený názov bol prevzatý od samooznačenia manichejcov.11 Ilumináti sa rýchle rozšírili nielen v Nemecku, ale aj v iných krajinách, vrátane USA. Keď sa Weishaupt stal profesorom cirkevného práva na Ingolstadtskej univerzite, prvým jeho krokom bolo vyhnanie jezuitov z nej. Pre slobodomurárov sa stalo povinnosťou posielať svoje deti na univerzity, v ktorých lóža obsadila učiteľské miesta svojimi členmi.12 Keď v r. 1785 bavorské knieža zakázalo tajné spolky, Weishaupt sa presťahoval do Regensburgu a poslal svojho druha Lanza s inštrukciami do Sliezska. Na ceste Lanza zabil blesk. Našli sa pri ňom dôležité slobodomurárske dokumenty. Bavorská vláda ich zverejnila.13 Keďže v nich obsiahnuté slobodomurárske zásady platia v podstatnej miere dodnes a intenzívne sa uplatňujú, je vhodné uviesť aspoň niektoré z nich: „…zákonom pre všetko ľudstvo bude rozum.“ „Pre tých, ktorí sa nemôžu zriecť viery v Krista, povieme, že Kristus tiež hlásal náboženstvo prírody a rozumu.“ „Dodáme, že toto jednoduché náboženstvo bolo pokazené, že len my sme pravými dedičmi nefalšovanej Kristovej náuky. Potom stačí dodať len niekoľko slov proti duchovenstvu a mníchom.“ „Vyhľadajte tých, ktorí sú významní, lebo majú moc, bohatstvo alebo vedomosti. Neľutujte nijaké úsilie, neľutujte nič na získanie týchto adeptov…. Nechajte tomuto panstvu prehltnúť návnadu, ale chráňte sa toho, aby ste im prezradili naše tajomstvá. Práve tento druh adeptov treba presvedčiť, že stupeň, ktorý dosiahli, je najvyšší.“ „Iba tí, ktorí sú zrejme tými pravými objektami, budú zvolení z nižších tried pre vyššie tajomstvá. Nesmú sa medzi nich v nijakom prípade dostať nábožensky zmýšľajúci ľudia… Každý človek bude špehovať druhého a dookola.“ „Musíme vyznávať najzanietenejšiu oddanosť humanite a spôsobiť, aby ľudia boli necitliví k akýmkoľvek iným vzťahom, napríklad vzťahom k rodine a ku krajine…“ „V každom trocha významnejšom meste zriaďujte slobodomurársku lóžu s troma obvyklými stupňami.“ „Musíme dosiahnuť ovládanie vzdelania a cirkevnej správy“. Takisto každý člen by mal „každý mesiac informovať našich vodcov o hodnostiach, službách, výhodách a iných poctách, ktorými môžeme disponovať, alebo ich dosiahnuť cestou doporučenia, aby tak naši vodcovia mali možnosť umiestňovať do týchto hodností dôstojných členov našej organizácie… aby bol tak nenápadne zmenený obklopujúci náš svet.“ Slobodomurári sa majú bez ohľadu na pravdu „starať o to, aby spisy našich adeptov požívali úctu medzi čitateľmi; musíte hlásať ich úspech a starať sa o to, aby novinári nevyslovovali pochybnosti o našich spisovateľoch“. „Musíme sa snažiť všetkými prostriedkami ovplyvniť kritikov a novinárov, rovnako aj kníhkupcov, ktorí včas uvidia, že je v ich záujme stáť pri nás.“ „Je tiež potrebné urobiť naše princípy módnymi, aby ich spisovatelia šírili v spoločnosti a tak mimovoľne slúžili našej veci.“ No na druhej strane: „Ak autor publikuje čokoľvek, čo priťahuje pozornosť, ale nie je v súlade s naším plánom, musíme sa snažiť nad ním vyhrať, alebo ho očierniť.“ „Zviažte ruky všetkým, ktorí sa protivia“ a „uduste všetkých, ktorých ste nemohli presvedčiť.“ Pod maskou kresťana mal Weishaupt značné úspechy medzi tými protestantskými teológmi, ktorí sa stali iluminátmi. Dokázal ich presvedčiť, že jeho učenie obsahuje pravdivého a čistého kresťanského ducha. Sám sa čudoval, čo je možné ľuďom nahovoriť. Nikdy si nemyslel, že sa stane pôvodcom nového náboženstva.14

Okrem straty týchto dokumentov výrazne poškodil slobodomurárstvo aj gróf Haugwitz, aj keď nie v samotnom Nemecku. Ten istý čas riadil lóže v časti Pruska a mal vplyv i na lóže v Poľsku a v Rusku. No spoznajúc revolučné pôsobenie slobodomurárstva, vystúpil z neho. O jeho vplyve na revolúcie vo Francúzsku a v Amerike informoval niektorých významných európskych panovníkov vo Verone v r. 1822. Jeho list mal značný vplyv na záporný postoj ruského cára a rakúskeho cisára k slobodomurárstvu. No pruský kráľ, slobodomurár Friedrich Wilhem III., slobodomurárstvo odmietol zakázať.15

V r. 1886 Prusko viedlo víťaznú vojnu proti Rakúsku. Po nej všetka liberálna tlač na pokyn neviditeľnej ruky vzbudzovala túžbu po zjednotení Nemecka pod pruským panovníckym rodom. Aby dosiahol zjednotenie, pruský kancelár, slobodomurár Bismarck16, zámerne podnietil vojnu s Francúzskom aj tým, že zmenil význam jednej depeše, aby bola urážlivá pre Francúzsko, a takto sfalšovanú depešu poskytol tlači. To zneužila tlač vo Francúzsku, aby začala štvať do vojny proti Prusku. Pod vplyvom takto umelo ovplyvnenej verejnej mienky, Francúzsko začalo vojnu. No zvíťazilo Prusko a jeho kráľ sa stal cisárom zjednoteného Nemecka. Krátko po vytvorení Nemecka Bismarck začal splácať daň slobodomurárstvu za jeho podporu zahájením boja proti Katolíckej cirkvi. Tento boj, podporovaný slobodomurármi, dostal názov „kultúrny boj“17, hoci to bol v skutočnosti protikultúrny boj. Skončil sa neúspechom. Podobný „kultúrny boj“ prežili aj Argentína, Brazília, Ekvádor, Guatemala, Chile, Kolumbia, Mexiko, Venezuela a ďalšie štáty.18

Mocenská podpora Nemecka zo strany slobodomurárstva však nebola stála. Slobodomurárstvo vyprovokovalo Nemecko na roznecovanie 1. sv. vojny, v ktorej ho predurčilo na porážku.19 Podobne ako v Rakúsku, aj v Nemecku sa 1. sv. vojna skončila slobodomurárskou revolúciou v r. 191820, ktorá zvrhla dynastiu Hohenzollernovcov a nastolila republiku. K revolucionárom patrili slobodomurári rôznych politických smerov: Ebert, Scheidemann, Kurt Eisner, Liebknecht, Rathenau.21

Prvú svetovú vojnu slobodomurárstvo ukončilo Versailleským mierom a to tak, aby v Európe vznikla nestabilná situácia. Nemecko opäť malo vyvolať rozsiahlu vojnu a opäť v nej malo byť porazené. K tomu mu vytvorilo podmienky.22 Z jednej strany to bolo vytvorenie národného socializmu. Jeho ideológmi boli slobodomurári.23 Súčasťou tejto ideológie bol germanizmus, maltuzianizmus a darwinizmus. Germanizmus hlásali po 1. sv. vojne všetky lóže Nemecka.24 Nacisti maltuzianistickým pseudovedeckým tvrdením o údajnej hrozbe preľudnenia Nemecka podnecovali k dobyvačnej vojne na vytvorenie tzv. väčšieho životného priestoru pre Nemcov. Ospravedlňovali ju prednosťou Nemcov pred inými národmi. Toto tvrdenie o nerovnosti ľudských plemien a o práve na presadenie sa najlepšieho z nich na úkor ostatných, vychádzalo z darvinizmu. Po organizačnej stránke kľúčovú úlohu zohrala lóža Thule Gesellschaft, ktorá založila a financovala nacistickú stranu.25 Jadrom tejto lóže boli satanisti, vyznávajúci čiernu mágiu. Výbor a 40 počiatočných členov tejto strany bolo vybraných z tohto okultistického združenia.26

Slobodomurárstvo sa nielen podieľalo na založení nacizmu, ale aj na jeho ďalšom rozmachu. Slobodomurár H. Schacht, minister hospodárstva v nacistickom režime, zohral dôležitú úlohu v získavaní zahraničnej pomoci pri budovaní strategického priemyslu.27 Rozsiahla pomoc prúdila z významnej americkej lóže Russell Trust (Russellov trust), podľa svojho znaku tiež nazývanú Skull and Bones (Lebka s hnátmi). A to aj napriek tomu, že nacistický režim nemal k slobodomurárstvu kladný vzťah a jeho činnosť zastavil. Táto pomoc mala umožniť vznik zničujúceho vojnového konfliktu, ktorým sa malo podporiť nastolenie nového svetového poriadku. Medzinárodní bankári podporovali nacistov v Nemecku pred ich príchodom k moci i po jej uchopení a zároveň podporovali aj komunistov v ZSSR.28

Na rozdiel od tohto slobodomurárskeho vedenia si nemecký ľud 2. sv. vojnu neželal. Napriek tomu, že z nej Nemecko vyšlo zmenšené, dokáže dnes uživiť svoje obyvateľstvo, dokonca pri vyššej životnej úrovni, hoci sa počet obyvateľov zvýšil.

Po 2. sv. vojne sa Nemecko stalo miestom prejavu typického slobodomurárskeho pokrytectva. Z rozhodnutia predstaviteľov víťazných štátov prebiehal v r. 1945-1946 v Norimberku súd nad predstaviteľmi nacistického režimu. Na čele USA stál vtedy prezident, slobodomurár Truman29 na čele V. Británie stál najskôr slobodomurár Churchill, neskôr slobodomurár Atlee.30

Slobodomurári mali významné zastúpenie aj medzi predstaviteľmi súdu, k nim patril aj hlavný americký žalobca Jackson.31 Pre súdny proces sa prijala zásada, že obvinení porušili isté trvalo platné morálne normy a kvôli tomu sa so spätnou platnosťou prijal osobitný právny poriadok. Zásada trvale platných mravných noriem je síce v zhode s kresťanstvom, ale v priamom protiklade so slobodomurárskou zásadou relatívnosti morálnych zásad a z nej odvodených právnych noriem. Spätná platnosť trestných zákonov bola v rozpore s čl. 8. deklarácie ľudských a občianskych práv z 26. 8. 1789. Pretože najvýznamnejší slobodomurári nespochybňujú ani túto deklaráciu, ani Norimberský súd, uznávajú tak za správne vzájomne sa vylučujúce zásady, čo je typickým prejavom slobodomurárskej dvojtvárnosti a nerozumnosti.

Po vojne došlo v západnej časti Nemecka k obnove slobodomurárstva s podporou USA. Ich vojenský guvernér Lucius. D. Clay zakladal proamericky orientované slobodomurárske strediská.32 Najvýznamnejší členovia z týchto lóží nadviazali najtesnejšie vzťahy s americkými slobodomurármi. Aby sa medzi nimi uľahčili kontakty, hľadali sa možnosti stretnutia mimo samotného slobodomurárstva. Preto sa v r. 1954 vytvoril klub Bilderberg, nazvaný podľa miesta prvého stretnutia v Holandsku. Jeho členmi sa stali nielen významní činitelia USA a Nemecka, ale aj z ostatných štátov Európy a z Kanady. Klub zohral významnú úlohu v dejinách v nasledujúcich desaťročiach.33 Je veľmi protikatolícky34, jeho členovia napodiv pozostávajú zo socialistov, podnikateľov a bankárov a predstavujú druh medzinárodnej mafie.35 Na každoročných stretnutí klubu na rôznych miestach Európy, Turecka a Severnej Ameriky sa okrem jeho členov zúčastňujú i meniaci sa hostia (všetci z nich nemusia byť slobodomurármi) a to bez prítomnosti novinárov. Je príznačné, že nejeden pomerne málo známy účastník týchto stretnutí sa neskôr dostal do vrcholových politických funkcií, ako napr. švédsky predseda vlády O. Palme, nemecký kancelár H. Schmidt, francúzsky prezident G. d `Estaign, americký prezident G. Ford, britská predsedkyňa vlády M. Thatcherová atď.36 Z neskorších účastníkov stretnutí vybrali B. Clintona (1991) v r. 1992 za kandidáta na prezidenta USA, J. Santer (1991) sa v r. 1995 stal predsedom Európskej komisie, T. Blair (1993) sa v r. 1994 stal predsedom labouristickej strany a v r. 1997 britským ministerským predsedom, L. Jospin (1996) sa v r. 1997 stal predsedom vlády Francúzska, G. Robertson (1998) sa v r. 1999 stal generálnym tajomníkom NATO. Výlučne z toho klubu sa vyberajú predsedovia Európskej komisie a od r. 1971 aj generálni sekretári NATO.37

V súvislosti so značným záujmom predstaviteľov slobodomurárstva, aby Katolícka cirkev zrušila svojim členom zákaz vstupu do jeho radov, sa v r. 1974- 1980 z poverenia Nemeckej biskupskej konferencie a Spojených veľkých lóží Nemecka konali oficiálne rozhovory medzi Katolíckou cirkvou a slobodomurárstvom. Cirkev mala preskúmať, či v ňom došlo k zmene, aby bolo možné tento zákaz zrušiť. Jej predstavitelia ho pritom mohli skúmať len obmedzene, slobodomurárski partneri vysokého stupňa im rozhodne odmietli možnosť pohľadu na rituály vyšších stupňov. No už pri preskúmaní nižších stupňov zástupcovia cirkvi konštatovali, že povaha slobodomurárstva sa nezmenila a je nezlučiteľné s katolicizmom.38

převzato z knihy Petera Bielika “Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby”, kapitola “Slobodomurárstvo v Nemecku”

poznámky:

1. S. Toľ, c. d., s. 348
2 More, 1909, s. 37
3 A. Barruel, c. d., 1. diel, s. 50- 58; E. Lennhoff,  c. d., s. 79- 80
4 F. Eger: Historia masonerii i innych towarystw tajnych, s. 69
5 A. Barruel, c. d., 5. diel, s. 149- 150
6 F. Eger: Historia masonerii i innych towarystw tajnych, s. 68
7 www.wolnomularz.pl/23_24_kozakiewicz_cziciele_diabla.htm, 11. 4. 2005; V. Sladomel:
Svobodné zednářství, 1. diel, s. 199
8 F. Pick, N. Knight, c. d., s. 358
9 T. Srb, c. d., 1. diel, s. 137; J. Ridley, c. d., s. 138
10 A. Seľaninov, c. d., s. 213
11 J. Cervera, c. d., s. 113
12 V. Sladomel: Svobodné zednářství, 2. diel, s. 10- 11
13 A. Lassus, c. d., s. 7
14 J. Rodriguez, c. d., s. 247; N. L. a G. Boutmy, c. d., s. 6, 7, 15, 38, 39; E. Cahill, c. d., s.
74- 75
15 V. Sladomel: Svobodné zednářství, 2. diel, s. 111, 264- 265
16 F. Mašlaň: O významech a úkolech svobodného zednářství, s. 26; A. Lassus, c. d., s. 76;
V. Sladomel: Svobodné zednářství, 2. diel, s. 193, 201
7 E. Cahill, c. d., s. 71; J. Rodriguez, c. d., s. 90
8 V. Kovalyk, c. d., s. 84
9 R. Rennes, c. d., s. 24- 30
20 A. Lassus, c. d., s. 77
21 O. Platonov: Tajnaja istorija masonstva. Dokumenty i materialy, 1. diel, s. 257; tiež V.
Ostrecov, c. d., s. 583
22 R. Rennes, c. d., s. 26- 30
23 A. Manakov, c. d., s. 24
24 A. Vinogradov, c. d., s. 161
25 Z. Nenezić, c. d., s. 73; tiež J. Čerňak, c. d., s. 210- 211
26 R. Epperson, c. d., s. 275
27 P. Villemarest, c. d., s. 149, 164- 165
28 Anthony Sutton: Kak Orden organizujet vojny i revoľuciji, Moskva, 1995, s. 15, 31- 33,
88- 93; P. Villemarest, c. d., s. 164- 165, 172- 173
29 J. Beránek, c. d., s. 246; J. B. Čerňak, c. d., s. 225; L. Zamojskij: Za fasadom  masonskogo
chrama, s. 214
30 J. Ridley, c. d., s. 252; L. Zamojskij: Za fasadom masonskogo chrama, s. 281
31 L. Toman, c. d., s. 178- 179; David Irving: Norimberk, Český Těšín, 1997, s. 62
32 J. Beránek, c. d., s. 245
33 Z. Nenezić, c. d., s. 58; tiež Literaturnaja gazeta, 11. 4. 1984
34 Práca, 24. 10. 1992
35H. Pająk, c. d., s. 178
36 R. Epperson, c. d., s. 217
37 www.bilderberg.org/bilder.htm, 9. 11. 2005
38 E. Cahill, c. d., s. 115- 124; M. Adler, c. d., 184- 187

Autor: Peter Bielik

Zdroj: FreeGlobe

V rámci útoku proti kresťanstvu, ktorý bol silnejší a dôslednejší ako útok voči šľachte80, revolucionári najskôr odlúčili cirkev od štátu a zhabali bez náhrady cirkevné majetky- v r. 1789. V r. 1790 nariadili kňazom a uchádzačom o verejné funkcie prisahať na proticirkevnú ústavu. Ústava bola miešaním sa do vnútorných vecí Katolíckej cirkvi. Napr. odmietala pápeža ako hlavu cirkvi, kňazi mali byť volení a odvolávaní všetkými obyvateľmi, aj nekatolíkmi. Tým kňazom, ktorí odmietli prisahať na takúto ústavu- tak učinili dve tretiny z nich, odňali plat, zakázali vykonávať svoje povolanie a nútili ich vysťahovať sa z Francúzska. Alebo ich väznili a popravovali. Tí katolíci, ktorí odmietli prísahu na toto protikatolícke nariadenie, stratili volebné právo. Boli zrušené rehole i laické náboženské združenia. To bolo v rozpore s 2. a 4. čl. deklarácie: môže sa robiť všetko, čo druhému neškodí a uplatňovanie prirodzených práv môže mať iba také obmedzenia, ktoré ostatným členom spoločnosti zaručia uplatňovanie rovnakých práv. Takisto to bolo v rozpore aj s 10. článkom deklarácie: nikoho nemožno stíhať za jeho náboženské presvedčenie. Niektoré náboženské združenia sa venovali školstvu. Ich zrušením sa 600 000 deťom odňala možnosť naučiť sa písať a čítať.81 Aj preto gramotnosť vo Francúzsku počas revolúcie poklesla. V r. 1792 sa uzákonil rozvod. Na konci revolúcie počet rozvodov v Paríži prevýšil počet sobášov.82 V r. 1793 sa zaviedol nový kalendár, ktorým sa nariadil 10- dňový týždeň namiesto 7- dňového. Pritom desiaty deň bol len spolovice nepracovným. Počet pracovných dní v roku sa zvýšil asi o 100, lebo pôvodný kalednár obsahoval mnoho cirkevných sviatkov, počas ktorých sa nepracovalo.83 Aj domáce zvieratá sa odmietali riadiť novým kalendárom. A tak život si vynútil jeho zrušenie v r. 1805. (Podobne neúspešne dopadol aj pokus sovietskych komunistov, ktorí zaviedli najskôr 5 dňový a neskôr 6 dňový týždeň). Istý čas, počas vyvrcholenia revolúcie v r. 1793-1795, boli uzatvorené aj tie katolícke kostoly, v ktorých pôsobili odprisahavší kňazi a bol zakázaný náboženský život. Mal ho zameniť úradný kult rozumu, čiže človeka, na ktorý sa používalo vyše 2 000 odňatých katolíckych kostolov. Asi 50 000 kostolov a kaplniek, neraz s veľkou umeleckou alebo historickou hodnotou, bolo zámerne zničených, ako aj tisícky kláštorov. V kláštoroch a na iných miestach sa zničilo 80 000 knižníc.84

Sviatok na počesť bohyne rozumu sa konal podľa slobodomurárskeho obradu a odev najvyššieho predstaviteľa tohto kultu bol slobodomurárskym.85 V parížskej bazilike Notre Dame plápolala pochodeň, tzv. oheň pravdy a žena pochybných mravov, operná tanečnica de Maillardová, predstavovala bohyňu rozumu. Deti jej pálili kadidlo a všetci prítomní kľačiac ju vzývali. V chráme st. André des Arts bol postavený trón rozumu, ktorý predstavovala prostitútka Momorsová. 200 bielo odetých dievčat ju vzývalo a spievala sa hymna. Slávnosť mala byť rozšírená do celého Francúzska. Kvôli tomu bola vydaná „bohoslužobná“ príručka, v ktorej boli spevy, modlitby a hodinky k bohyni rozumu. Vo sviatočné dni sa všetci obyvatelia Francúzska mali modliť republikánske krédo, ktoré bolo paródiou na kresťanské modlitby. Napr. miesto Otčenáša sa mal modliť republikánsky „Otčenáš“, ktorý mal takýto obsah: „Sloboda, nech je oslávené meno tvoje…“86 Kult rozumu sa v r. 1794 zmenil na kult neurčitej najvyššej bytosti, v ktorom Robespierre, predseda parlamentu, vystupoval aj ako veľkňaz.

Tak ako činnosť snemu nepredstavovala vôľu ľudu, tak ju nepredstavoval ani výber poslancov do neho a miestnych zastupiteľstiev. Slobodomurárski vodcovia, zákonom i násilím, značne obmedzili možnosť organizovania sa, predovšetkým umierneným politickým zoskupeniam, ich prípadnej politickej agitácii, ako aj nepohodlným jednotlivcom. Hrubým nátlakom na voličov, donútených hlasovať verejne, znemožňovali ľuďom vybrať si slobodne svojho zástupcu. Nepohodlným osobám priamo zabraňovali voliť i byť volenými. Výsledky volieb falšovali alebo neuznali, ak ich výsledky boli pre nich nežiadúce. Dodatočne zbavovali poslaneckého mandátu nepohodlných poslancov.87 Takto v rozpore čl. 3 deklarácie výkon moci nevychádzal z ľudu, v rozpore s čl. 6 nejestvovalo právo všetkých občanov voliť a zastávať verejné úrady.

To bol jeden z dôvodov, prečo väčšina oprávnených voličov prestala voliť. Napr. v r.  1792 v Paríži zo 160 000 zaregistrovaných voličov volilo spočiatku 14 000 osôb, neskôr iba 7 000.88 Namiesto ľudu, v skutočnosti diktátorsky vládla malá skupina oligarchie.89 Tá mala väčšiu moc ako kráľ, lebo zrušila združenia nezávislé od štátnej moci (cirkevné, stavovské, záujmové atď.), no predovšetkým preto, lebo ten svoju moc ohraničoval morálnymi zásadami.

Deklarácia nemala hodnotu ani toho papiera, na ktorom bola vytlačená. Jej moderné zásady viedli k bezpráviu, k ponižovaniu ľudskej dôstojnosti, k biede, ku krutosti, k zabíjaniu. Stali sa základom moderných totalitných režimov. Ľudstvo už veľmi draho zaplatilo skúsenosť o škodlivosti týchto zásad.

Na úspechu revolucionárov vo Francúzsku a mimo neho mali významný podiel aj slobodomurári v zahraničí (nie všetci však revolucionárov podporovali). Ak by nebolo tejto spolupráce, bolo by rýchlo po revolúcii, lebo ňou sa francúzske vojsko rozvrátilo. Revolucionári mohli byť porazení už v prvej vojne so zahraničím, ktorú viedli proti Rakúsku. Francúzski vojaci prešli hranice s Belgickom, ktoré vtedy patrilo Rakúsku, 29. 4. 1792. Už pri náznakoch boja s oveľa menej početným nepriateľom v panike 3. mája ustúpili z Belgicka. Koncom júla, spojenec Rakúska, Prusko, prešlo do protiútoku. Na čele jeho vojska však bol slobodomurársky veľmajster, maršal Karl Wilhem Ferdinand, vojvoda z Braunschweigu. Jeho konanie bolo v príkrom rozpore s jeho nevhodnými hrozbami proti obyvateľom Francúzska. S vojskom postupoval veľmi pomaly, hoci nenarážal na odpor.

Pomalým postupom chcel dosiahnuť, aby protivník získal čas na vytvorenie disciplinovaného, bojaschopného vojska. K prvej významnejšej zrážke došlo pri francúzskom meste Valmy. Boj sa od počiatku vyvíjal v prospech Pruska. Francúzskeho vojska sa zmocnila panika. Napriek tomu vojvoda nedal rozkaz na rozhodujúci útok, po ktorom by mal otvorenú cestu na Paríž. Uspokojil sa s nevýznamnou delostreleckou prestrelkou a bez tlaku protivníka dal povel na ústup. Následne Francúzsko prenieslo vojnu do Nemecka. Na čele málopočetného francúzskeho vojska, ktoré sa podobalo skôr na tlupu, bol Custine. Nemal obliehacie delá a za takýchto okolností nemal nádej dobyť silnú pevnosť Mainz. Avšak delegácia mainzských slobodomurárov ho povzbudila k postupu na mesto s tým, že využijú svoj vplyv na to, aby sa posádka vzdala. Tak sa aj stalo, posádka kapitulovala bez boja. Podobne miestni slobodomurári veľmi účinne podporovali postup aj revolučným veliteľom Dumouriezovi a Pichegruovi v Belgicku a v Holandsku, Napoleonovi v Taliansku a na Malte atď.90 Francúzske vojsko víťazilo nie preto, že by azda s oduševnením bojovalo za nový režim, ktorý vraj umožnil vojenským géniom zaujať veliteľské funkcie, ale pre zradu slobodomurárov v radoch jeho protivníkov.

Po započatí revolúcie, najmä počas vlády jakobínov, lóže obvykle nevyvíjali činnosť.  Revolučná protikresťanská činnosť sa uskutočňovala prostredníctvom zdanlivo neslobodomurárskych spolkov, napr. klubu jakobínov, ktorý však založili slobodomurári.91  Niektoré lóže sa premenili priamo v kluby, nezmeniac pritom ani názov.92

Revolúcia viedla iba k nevídanej biede najmä tých najchudobnejších, k demoralizácii a k zabíjaniu Francúzov.93 Prehĺbila spoločenskú a majetkovú nerovnosť. Neodstránila aristokraciu. Iba jednu aristokraciu nahradila druhou, síce neoficiálnou, no tiež dedičnou. Tá pozostávala z bankárov, zväčša cudzincov.94 Tvorilo ju asi 200 rodín. Tie sa stali majiteľmi francúzskeho hospodárstva a politiky, umiestňovali vo vláde svojich predstaviteľov a kontrolovali tlač.95

Asi po desiatich rokoch revolúcie vládla medzi francúzskym ľudom taká nespokojnosť s novým režimom, že nastala vysoká pravdepodobnosť obnovy predrevolučných pomerov. Preto skupina popredných revolucionárov, ktorá chcela udržať aspoň niektoré novoty, napr. majetok, ktorým sa obohatila, podporila Napoleonov prevrat v r. 1799. Republikáni sa zmenili na monarchistov. Napr. slobodomurár Cambacérčs, ktorý svoj podiel na justičnej vražde Ľudovíta XVI. komentoval tak, že hlasovanie za smrť posledného francúzskeho kráľa zostane zapísané nesmrteľnými písmenami v dejinách, kraľovanie Napoleona hodnotil tak, že francúzsky národ dlhé storočia získaval z dobrodení dedičnej vlády a teraz sa dobrovoľne vracia na cestu zhodnú s jeho duchom.96 Prevratom sa skončila revolúcia, no nie vláda slobodomurárov. Nielen bývalý jakobín Napoleon bol ich členom97, ale aj osoby z jeho najbližšieho okolia: otec, manželka Jozefína, bratia (ktorých tiež dosadzoval za panovníkov) a takmer všetci jeho maršali.98 Napoleon nemal rád Katolícku cirkev, ale vedel, že podporuje poriadok v spoločnosti a preto výrazne zmiernil protikatolícky postoj. Zato chcel, aby mu cirkev slúžila. To cirkev odmietla a preto sa s ňou najmä na konci svojej vlády dostával do rozporu. Vyhrážal sa, že ju zničí a pápeža Pia VII. deportoval z Ríma. Cirkev však nezničil, padol z trónu najmocnejšieho panovníka Európy a sám bol deportovaný z Francúzska.

Aj keď zmiernil postoj voči cirkvi vo Francúzsku, Napoleon presadzoval slobodomurárske ciele v dobytých krajinách Európy. Napr. zasadil sa o vyvlastnenie cirkevných majetkov v Nemecku. To viedlo nielen k likvidácii mnohých dobročinných ustanovizní, no predovšetkým cirkevného školstva. Preto slobodomurárstvo Napoleona spočiatku podporovalo, čo bola hlavná príčina jeho úspechov. Neraz víťazil takým istým spôsobom ako vojská revolučného Francúzska: pomocou zrady slobodomurárov v protivníkovom vojsku. Pomocou slobodomurárstva aj upevňoval svoje víťazstvá. Takmer v každom jeho pluku bola lóža. Po obsadení daného územia tieto sa lóže spájali s miestnymi slobodomurármi, získavali nových členov a vytvárali nové lóže. Keď sa tam lóže rozmnožili, vytvorili oblastný Veľký východ. Ten sa pripojil k francúzskemu Veľkému východu a od neho dostával pokyny. Týmto sa upevňovala moc víťazov.99 No viac ako slobodomurárskymi záujmami bol Napoleon vedený vlastnými záujmami. Chcel založiť vlastnú dynastiu a ovládnuť i slobodomurárstvo, napr. svojho brata Jozefa dosadil na čelo Veľkého východu Francúzska. Preto asi po desiatich rokoch jeho vlády sa slobodomurárstvo od neho odvrátilo100, čím prispelo k jeho pádu. Kým pôvodne dostával tajné informácie o pohyboch nepriateľských vojsk, ktoré mali problémy so zásobovaním, so zmenou postoja slobodomurárstva sa situácia obrátila.101

Za vlády „pokrokových“ slobodomurárskych revolucionárov a Napoleona sa priemerná výška nováčkov vo vojsku znížila o tri centimetre.102  Zrejme to spôsobilo zhoršenie stravy v detstve a počas dospievania oproti kráľovskému režimu.

Aj keď sa po Napoleonovom páde slobodomurárstvu nepodarilo presadiť, aby trón zaujal jeho člen, holandský kráľ103, jeho vplyv ostal naďalej silný. Nový kráľ Ľudovít XVIII. prenechal značný priestor k jeho pôsobeniu. Protináboženské pamflety sa naďalej intenzívne vydávali. Len Voltaireove a Rousseauove diela vyšli v náklade takmer 3 milióny výtlačkov. Slobodomurári mali naďalej najvýznamnejšie miesta v tlači a v školstve. Istý čas boli dokonca ministrami poprední revoluční činitelia a neskôr Napoleonovi spolupracovníci, slobodomurári Fouché a Talleyrand. Po ich odchode z funkcií, sa ministrom na istú dobu stal veľmajster Decazes. Nástupca Ľudovíta XVIII., Karol X., na rozdiel od svojho predchodcu, sa snažil Francúzsko vrátiť ku kresťanským základom. Francúzsko sa po desaťročiach otrasov finančne zotavilo, hospodársky i kultúrne sa vzmáhalo. Tento kladný vývoj zhatila revolúcia v júli 1830, ktorá bola výsledkom slobodomurárskeho sprisahania, zrady a pretvárky. Dodatočne to uviedli aj slobodomurárske noviny Le Globe z 25. 11. 1830, že keď slobodomurári Karlovi X. prisahali vernosť a volali mu na slávu, bol to iba klam. Revolúciu tajne riadil vojvoda Ľudovít Filip, syn Filipa Orléanskeho, ktorý bol tiež veľmajstrom. Revolúcia síce v Paríži rýchle zvíťazila, ale kráľ mal v neďalekom Rambouillet desaťtisícové vojsko. Proti nemu tiahlo asi 15 000 povstalcov bez dôstojníkov a akéhokoľvek poriadku. Za takýchto podmienok generál Pajol, vodca povstalcov, pokladal svoju porážku za istú. Kráľa od použitia vojska odhovorili vyslanci Ľudovíta Filipa, poprední slobodomurári Odilon Barrot a maršal Maison. Maison luhal kráľovi, že proti nemu ide šesťdesiatisícová armáda a Barrot kráľa strašil hrôzou občianskej vojny. Karol X. sa vzdal boja a opustil krajinu. Novým kráľom sa stal Ľudovít Filip, pôvodne jakobín. Pretože najmä Rusko spolu s Rakúskom a Pruskom zvažovali ozbrojeným zásahom obnoviť vo Francúzsku pôvodný stav, tajné organizácie vo Francúzsku vyslali do rôznych štátov Európy svojich vyslancov, aby tam vyvolali nepokoje. Tie mali uvedené štáty donútiť venovať sa svojim vnútorným veciam a odstúpiť od intervencie. To aj dosiahli. V r. 1830- 1831 na rôznych miestach Európy: v Nemecku, v Taliansku, v Poľsku, na Slovensku i inde vypukli nepokoje, ktoré znemožnili tento zámer. Čím bližšie tieto oblasti ležali k Francúzsku, tým skôr v nich nepokoje vypukli. Za vlády Ľudovíta Filipa sa postavenie Katolíckej cirkvi zhoršilo. K tomu prispeli aj slobodomurárski spisovatelia, napr. Eugen Sue. Ten svoje protikatolícke romány napísal na pokyn lóže. Boli sprevádzané slobodomurárskou reklamou, takže boli preložené aj do európskych jazykov. Avšak kráľ nepostupoval vo všetkom proti cirkvi podľa želaní svojich slobodomurárskych druhov. Navyše, pomýšľal upevniť si vlastnú dynastiu. Preto sa slobodomurári na svojom medzinárodnom zjazde v máji 1847 v Štrasburgu a neskoršom zjazde v júni 1847 v Saintes rozhodli zbaviť ho moci. V marci 1848 päť riaditeľov parížskych lóží pripravilo revolúciu. Ich vodca Barot prikázal vládnemu vojsku zastaviť činnosť a prehovoril kráľa vzdať sa moci. Zároveň zorganizoval dočasnú vládu, zloženú takmer výlučne zo slobodomurárov.

Po úspešnej revolúcii sa Francúzsko opäť stalo republikou. Avšak poslanci zvolení do snemu boli prevažne neslobodomurárskej orientácie. A tak sa medzi vládou a snemom viedol ostrý boj. Keď sa vládnuca slobodomurárska skupina presvedčila, že takýmto spôsobom nedosiahne svoje ciele, jej predstavitelia nadviazali styk so slobodomurárom Ľudovítom Napoleonom, synovcom Napoleona, a pomohli mu uskutočniť štátny prevrat v r. 1852. Ľudovít Napoleon sa o prevrat pokúšal už dvakrát predtým, ale pretože pôvodne konal na vlastnú päsť, jeho prvé pokusy boli neúspešné. S podporou slobodomurárov sa jeho tretí pokus podaril. Tak vo Francúzsku sa opäť obnovila monarchia. Ľudovít Napoleon, ktorý vládol ako cisár Napoleon III., vo viacerých závažných krokoch plnil vôľu svojich slobodomurárskych druhov. Napr. v r. 1854 sa po boku Anglicka zapojilo Francúzsko do boja proti Rusku v krymskej vojne, ktorá nebola v štátnom záujme Francúzska. Avšak postupne čoraz menej dbal na slobodomurárske záujmy a navyše mal záujem premeniť Francúzsko na dedičnú monarchiu. Preto medzi ním a slobodomurárskymi vodcami došlo k rozkolu, ktorý sa skončil jeho pádom. K tomuto slobodomurárstvo prispelo viacerými spôsobmi. V mene vedy presadzovalo pozitivizmus, ktorý odmietal mimozmyslové poznanie a rozkladal spoločnosť. Okrem toho šírilo pacifistickú propagandu a pôsobilo proti vojenským reformám. Zároveň sa v Prusku presadzovala národná výchova a posilňovala armáda. Keď v r. 1870 vypukla francúzsko- pruská vojna, do pruskej slobodomurárskej agentúry v švajčiarskom Berne prúdili informácie o stave francúzskych vojsk z francúzskych lóží, ktoré ich získavali od slobodomurárskych dôstojníkov. Lóže podnecovali francúzskych slobodomurárskych vojenských veliteľov, ktorí im vďačili za svoje funkcie, aby sa nechali poraziť nepriateľom. Presvedčovali ich, že v mene vysokých úloh všeobecného mieru musia podporovať pád Napoleona, ktorý zaviedol režim neznášanlivosti a reakcie. Tým vraj neškodia vlasti, ale pomáhajú jej k slobode a k víťazstvu svetlých začiatkov. Nakoniec im priamo prikázali vzdať sa protivníkovi, na čele ktorého sa nachádzajú vyšší slobodomurári medzinárodných lóží: Wilhem I., Moltke a Bismarck. Za takýchto podmienok bolo Francúzsko porazené, čo sa využilo k nastoleniu republiky. Súčasťou tejto zmeny bola krátkodobá vláda radikálnej parížskej komúny v r. 1871. Slobodomurárstvo malo v jej vytvorení rozhodujúci podiel a tisícky slobodomurárov jej verejne manifestovali svoju podporu. Dokonca parížske lóže vyzvali slobodomurárov celého sveta k podpore komúny. Komúna bola síce zvrhnutá, ale i v novom režime mali slobodomurári rozhodujúci vplyv. Mávali značné zastúpenie v sneme a najmä vo vládach. Napr. v r. 1895 v 11- člennej Bourgeoisovej vláde ich bolo 10. V r. 1918 sa odhadovalo, že spomedzi celkového počtu 580 poslancov a 300 senátorov k slobodomurárom patrí 300 poslancov a 180 senátorov. Hneď na začiatku republiky, v r. 1872, významný slobodomurár, politik Gambetta, vyhlásil verejne heslo, ktoré sa už predtým preberalo v lóžach, že klerikalizmus je nepriateľom. Tomuto heslu a politickému vplyvu slobodomurárstva odpovedali aj nasledujúce politické zmeny. Od r. 1879 sa začalo presadzovať svetské školstvo podľa zásad, aké na území Francúzska už v r. 1763 úradne predložil v bretónskom sneme slobodomurár La Chalotais. Zavedením laického školstva sa vo Francúzsku niekoľkonásobne zvýšila zločinnosť mládeže, z 13 593 prípadov v r. 1872 na 36 715 prípadov v r. 1892. To viedlo katolíkov k tomu, aby zakladali a financovali vlastné školy, ktoré v r. 1900 navštevovalo 25%, v r. 1925 až 51 % detí. V r. 1884 sa opäť uzákonili rozvody, ktorých prvotné zavedenie sa zrušilo v r. 1816. Opäť sa bez náhrady vyvlastňoval cirkevný majetok, z čoho spoločnosť nemala nijaký úžitok. V r. 1905 došlo k odluke štátu od cirkvi.

Rast moci slobodomurárstva viedol k tomu, že sa v r. 1884 na všeobecnom zasadnutí veľkej symbolickej lóži škótskeho obradu, jednohlasne zrušil ten článok jej stanov, podľa ktorého sa jej členovia nemali venovať politike. Tým nedošlo k zmene ich činnosti, lebo už predtým sa politike neoficiálne venovali. V r. 1886 slobodomurár Gonnaud (Gonnard) vysvetlil, prečo klamali a napriek svojim tvrdeniam sa už predtým venovali politike aj náboženstvu: lebo by sa ináč dostali do rozporu so štátnou mocou. V r. 1903 slobodomurársky časopis L`Acacia uviedol, že dni Katolíckej cirkvi sú spočítané. Odvtedy prešlo už mnoho rokov, ale toto „proroctvo“ sa nesplnilo. Že rast vplyvu slobodomurárstva nebol na osoh francúzskeho ľudu, to ukázali aj jeho početné škandály. Z nich najznámejšími bola aféra Panamy (1891), aféra Dreyfusa (1894- 1906) a aféra tajných zoznamov (1904).

Aféra Panamy súvisela s neúspešným pokusom o vybudovanie panamského prieplavu. Bola spojená s veľkým rozkrádaním majetku účastinárov spoločnosti, ktorá ho mala vybudovať. Vedenie spoločnosti sa vytvorilo tajne v lóži La Clémente Amitié a predstavilo sa na zasadnutí Veľkého východu Francúzska v r. 1879. Dodatočne sa vytvorila vyšetrovacia komisia, zložená zo slobodomurárov. Preto tí, ktorí všetkých okradli, boli ospravedlnení.

Dreyfus bol dôstojníkom generálneho štábu francúzskej armády, odsúdený za vyzvedačstvo proti Francúzsku. No bol slobodomurárom 33° a jeho obrany sa ujalo všetko slobodomurárstvo. Všetci jeho obhajcovia boli slobodomurármi. Dôležití svedkovia v jeho neprospech: d´Attel, Serviniere, Laurenceau, Rocher atď. boli zavraždení. Hoci vo verejnosti a medzi novinármi spočiatku jeho priaznivci predstavovali malú menšinu, tlač spustila rozsiahlu nepretržitú kampaň v jeho prospech, vedenú slobodomurármi, ktorí tlač vo Francúzsku riadili. Takáto tlač sa neraz rozdávala zadarmo, niektoré noviny sa vydávali len počas tejto kampane. Počas jej trvania mnohí novinári zmenili svoj postoj z odporcov Dreyfusa na jeho stúpenca. Finančne ju podporovali židovské organizácie, zrejme tiež vedené slobodomurármi. V kampani sa výrazne angažoval amorálny spisovateľ, klamajúci aj o zázraku, ktorého bol svedkom, slobodomurár Émile Zola. Podobne ako novinári, aj on bol platený za svoju podporu Dreyfussa. Dostával 50 000 frankov ročne, čo predstavovalo príjem niekoľkých desiatok robotníkov. Do zahraničia sa noviny orientované proti Dreyfussovi ani nedostávali. Intenzívne ho podporovali aj medzinárodné agentúry, luhajúc pritom. Nakoniec Dreyfusa oslobodili.

Pri afére spisov vyšlo najavo, že miestni slobodomurári tajne sledovali vzťah dôstojníkov a ich rodín k náboženstvu. Správy o tom posielali Veľkému východu Francúzska a odtiaľ sa posielali ministerstvu obrany, na čele ktorého stál slobodomurár- generál André. Tam sa tieto údaje opäť roztriedili a na jednotlivých dôstojníkov sa založilo asi 25 000 spisov. Ak dôstojníci alebo ich manželky a deti navštevovali kostol, prípadne katolícku školu, príslušný dôstojník mal zastavený služobný postup, bez ohľadu na jeho schopnosti a zásluhy, prípadne bol i penzionovaný. Podobný  tlak sa vykonával aj na civilov vo verejnej službe, a to nielen vo Francúzsku. Ale vo Francúzsku tento systém vynikal svojou organizovanosťou a navyše sa neutajil. Po odhalení týchto skutočností André odstúpil.

Tento diskriminujúci postoj bol v súlade so zaväzujúcim stanoviskom Veľkého východu Francúzska svojim lóžam z r. 1891, aby každý ich člen použil všetok svoj vplyv na vylúčenie každého absolventa náboženských škôl zo štátnej služby, vrátane armády. Takisto sa od nich požadovalo podporiť likvidáciu všetkých cirkevných a náboženských združení, venujúcich sa dobročinnosti alebo školstvu, a zhabanie ich majetku štátom. Ten istý Veľký východ Francúzska sa pritom zároveň vo svojich stanovách s typickou slobodomurárskou pokryteckosťou hlásil k tolerancii, k rovnosti, k bratstvu, k slobode. Veľký východ Francúzska tiež od svojich poslancov v sneme z rôznych politických strán vyžadoval, aby vytvárali osobitné združenie a konali jednotne v slobodomurárskom záujme. Tak isto postupoval aj po oboch svetových vojnách. Príslušnosť k slobodomurárstvu uľahčovala vstup do štátnej správy a pomáhala k úspešnej kariére.

Počas 1. sv. vojny slobodomurári vo Francúzsku vo svojej prevažnej väčšine odmietali snahu o kompromisný mier. Takisto dosiahli, že Taliansko odstúpilo od spojenectva s Nemeckom a s Rakúsko-Uhorskom.

V r. 1930 slobodomurári inšpirovali nudizmus, pod lživou zámienkou, že je prirodzený a zdraviu prospešný. V skutočnosti je neprirodzený a zdraviu škodlivý, vedie k predčasnému starnutiu pokožky, prípadne aj k jej rakovine. V r. 1933- 1934 sa slobodomurárstvo prejavilo aférou Staviského, najväčšou počas  3. republiky (1870- 1940). Podvodník Stavisky pripravil štátny úverový ústav o mnoho miliónov frankov a zároveň financoval funkcionárov radikálnej socialistickej strany, tradičnej bašty slobodomurárov. Tí ju založili a pôvodne tvorili vyše 40 %  jej členstva132, najmä jej vedenie. Predovšetkým členovia tejto strany sa kompromitovali braním a dávaním úplatkov. Minister spravodlivosti za túto stranu, slobodomurár Renoult, bol kvôli tomu postavený pred súd. Do tohto prípadu bolo zapletených asi 1 200 významnejších politikov. Aj v tejto afére dôležitých svedkov zabili, pričom aspoň v jednom prípade uvádzaná samovražda bola v skutočnosti vraždou.133 Škandál viedol k pádu vlády na čele so slobodomurárom Chautempsom. Podnietil v r. 1935 návrh zákona o rozpustení tajných spolkov, predovšetkým slobodomurárskych, ale ten sa neschválil. Pred 2. sv. vojnou slobodomurárstvo vojensky oslabovalo Francúzsko.134 V r. 1940, po prehratej vojne s Nemeckom, hlava štátu, Pétain, tajné spolky zakázal. Vtedy sa bádateľom dostali do rúk cenné dokumenty o činnosti slobodomurárstva. Ale predstaviteľ odboja de Gaulle, hoci nebol slobodomurárom, v r. 1943 slobodomurárstvo povolil.

Krátko po skončení zničujúcej 2. sv. vojny, v r. 1946, popredný predstaviteľ slobodomurárstva vo Francúzsku, Riand(ey), uviedol, že na celom svete sa nastolí autorita jediného regulujúceho a koordinujúceho činiteľa, pravdepodobne v dôsledku vojny, tretieho a zrejme posledného svetového otrasu, lebo nové veci sa rodia v bolesti a v krvi135

Slobodomurári nemali úspech v r. 1958, keď sa postavili proti zvoleniu de Gaullea za prezidenta. Nemali úspech, ani v r. 1965, keď podporovali kandidatúru slobodomurára Françoisa Mitteranda.136 Vtedy mali len okrajové zastúpenie vo vládach. Mitterand sa stal prezidentom až v r. 1981. Hneď po svojom zvolení pozval na obed do prezidentského paláca veľmajstra Veľkého východu Francúzska Leraya. V r. 1986 Mitterand usporiadal pre päticu najvýznamnejších slobodomurárov diskrétny obed, ktorý nefiguroval ani v prezidentovom oficiálnom dennom programe. Jeho súčasťou bolo prejednávanie vhodných kandidátov na funkciu predsedu vlády v prípade víťazstva pravice vo voľbách. Obdobne konali aj členovia vlády. Tí navštevovali slobodomurárske kolokviá, ktoré sa venovali témam, patriacim skôr vládnym orgánom.137 Vtedy vo vládach začali mať slobodomurári opäť významné zastúpenie. Znepokojovala ich však rastúca popularita Národného frontu, vedeného Jeanom M. Le Penom. Rozhodli sa ho politicky izolovať, všetky lóže zakázali svojim členom vstup do tejto strany.138 V tomto období malo slobodomurárstvo úspech v presadzovaní kultúry smrti. V r. 1988 uviedol bývalý veľký majster Veľkého východu Francúzska, Fred Zeller, že slobodomurári presadili zákony týkajúce sa tzv. plánovanej rodiny. Aj v dôsledku popularizovania umelej antikoncepcie od r. 1950, v r. 1967 presadili príslušný zákon. Poslanec, slobodomurár H. Caillavet, spracoval zákon o potratoch, ktorého prijatie presadili v r. 1971 (prvotné uzákonenie bolo zrušené v r. 1810). V jeho prijatí sa veľmi angažoval slobodomurár Pierre Simon, ktorý bol istý čas veľmajstrom Veľkého východu Francúzska. Caillavet bol aj autorom zákona uľahčujúceho rozvod v r. 1968. Takisto sa zasadzoval i v prospech eutanázie a proti „diskriminácii“ homosexuálov. 139 V súčasnosti je vo Francúzsku asi 100 000 slobodomurárov.140 O ich vplyve sa veľmajster Veľkého východu Francúzska M. Baroin v r. 1979 v jeho oficiálnom časopise vyjadril takto: „Hodina slobodomurárstva odbila. Máme všetko, čo je potrebné v našich lóžach, ľudí i metódy…“141

poznámky:

80 M. Poradowski, c. d., s. 26
81 H. Taine: Jakobíni, s. 122
82 H. Taine: Konec revoluce, s. 114
83 N. Webster, c. d., s. 39
84 Josef Pfof: Tresty Boží, jakými stíhaní byli ti, kdož za revoluce francouzské prohřešili sa
proti náboženství, králi a lidskosti, Brno, 1895, s. 70- 71
85 A. Seľaninov, c. d., s. 87
86 V. Sladomel: Revoluce, její původ, vývin a cíl, s. 112, 118; J. Pfof, c. d., s. 20
87 H. Taine: Jakobíni, s. 72, 78- 90, 384- 391, 411, 448, 482; H. Taine: Konec revoluce, s. 54-
60, 606- 607, 632- 633, 636- 638 atď.
88 H. Taine: Jakobíni, s. 387, 407
89 H. Taine: Konec revoluce, s. 64, 634
90 S. Toľ, c. d., s. 314- 321; A. Barruel, c. d., 12. diel, 1809, s. 37- 38; E. Cartier, c. d., s. 112-
116; V. Sladomel: Svobodné zednářství, 1. diel, s. 154
91 J. Pelczar, c. d., s. 144
92 A. Seľaninov, c. d., s. 85
93 N. Webster, c. d., s. 42- 43
94 M. Poradowski, c. d., s. 52
95 J. Cervera, c. d., s. 23
96 A. Zwoliński, c. d., s. 52
97 G. Dillon, c. d., s. 65, 66, 67; E. Cartier, c. d., s. 116; Feliksa Eger: Żydzi i masony
we wspólnej pracy, Warszawa, 1908, s. 140; O. Platonov: Ťornovyj venec Rossiji. Tajnaja
istorija masonstva 1731-1996, s. 453; Fred L. Pick, Norman Knight: The Pocket History
of Freemasonry, 1969, London, 1969, s. 356; Svobodný zednář, 1934, s. 41;
www.wolnomularz.pl/slawni_masoni.htm, 8. 4. 2005
98 A. Lassus, c. d., s. 20; G. Dillon, c. d., s. 69
99 E. Cartier, c. d., s. 121; F. Eger: Historia masonerii i innych towarzystw tajnych, s. 134;
tiež S. Toľ, c. d., s. 320- 321
00 F. Eger: Historia masonerii i innych towarzystw tajnych, s. 133- 136; A. Lassus, c. d., s.
76; G. Dillon, c. d., s. 70- 71
01 G. Dillon, c. d., s. 71- 72
02 Nikolaj Jevgenievič Markov: Vojny ťomnych sil, Pariž, 1928, 1. diel, s. 80- 81
103 G. Dillon, c. d., s. 76
04 E. Cartier, c. d., s. 123- 131; F. Eger: Historia masonerii i innych towarzystw tajnych,
s. 142, 174- 179; A. Seľaninov, c. d., s. 98- 99; V. Sladomel: Svobodné zednářství, 1. diel,
s. 214; V. Sladomel: Revoluce její původ, vývin a cíl, s. 154- 155
05 A. Seľaninov, c. d., s. 99- 102; E. Cartier, c. d., s. 134- 137
06 R. Rennes, c. d., s. 20- 21; V. Ivanov: Russkaja inteligencija i masonstvo, s. 358- 359;
S. Toľ, c. d., s. 348; J. Pelczar, c. d., s. 152
07 J. Beránek, c. d. s. 191- 193; A. Lassus, c. d., s. 20- 21
108 F. Eger: Historia masonerii i innych towarzystw tajnych, s. 403, 409
09 Za kulisami vidimoj vlasti, s. 22
10 A. Lassus, c. d., s. 131
11 SVAM, c. d., s. 86, 97; tiež F. Eger: Żydzi i masony we wspólnej pracy, s. 184
112 M. A. G., c. d., s. 12
113 A. Michel, c. d., s. 27- 28; Alexej Borovoj: Sovremennoje masonstvo na Zapade, Moskva,
1922, s. 17; J. Pelczar, c. d., s. 18
114 J. Beránek, c. d., s. 212, 239
15 F. Eger: Żydzi i masoni we wspólnej pracy, s. 160
16 A. Michel, c. d., s. 64; E. Cahill, c. d., s. 23
17 A. S. Šmakov: Meždunarodnoje tajnoje praviteľstvo, Moskva, 1912, s. 247- 250;
J. Rodriguez, c. d., s. 165
18 M. Talmeyr: Franmasonstvo i francuzskaja revoľucija. Kak poddelyvajetsia
obščestvennoje mnenie, Sankt Peterburg, 1907, s. 35
19 F. Fejtö, c. d., s. 225
120 A. Seľaninov, c. d., s. 164
21 J. Pelczar, c. d., s. 160
22 S. Krajski: Św. Maksymilian Maria Kolbe o masonerii i Żydach, s. 34
123 J. Pelczar, c. d., s. 160; V. Bračov: Russkoje masonstvo XVIII- XX vv., s. 245
124 A. Seľaninov, c. d., s. 164
25 M. Talmeyr, c. d., s. 35; tiež E. Cahill, c. d., s. 23
26 E. Cahill, c. d., s. 25- 26; F. Eger: Żydzi i masoni we wspólnej pracy, s. 186- 187;
A. Michel, c. d., s. 137; J. Beránek, c. d, s. 211; A. Borovoj, c. d., s. 24
27 J. Rodriguez, c. d., s. 94
128 A. Michel, c. d., s. 52- 53; J. Čerňak, c. d., s. 231
129 F. Fejtö, c. d., s. 225
130 F. Fejtö, c. d., s. 227- 228
31 A. Lassus, c. d., s. 40
32 L. Zamojskij: Za fasadom masonskogo chrama, s. 166
33 J. Rys, c. d., s. 310- 311
134 Svobodný zednář, 1934, s. 163
35 P. Virion, c. d., s. 220
136 H. Pająk, c. d., s. 379; S. Krajski: Masoneria Polska 1999, s. 170; Z. Nenezić, c. d., s. 61
37 J. Beránek, c. d., s. 8- 9
138 Rzeczpospolita, 5. 3. 1997
139 A. Lassus, c. d., s. 128- 130; tiež Rzeczpospolita, 5. 3. 1997
140 Nový deň, 15. 11. 2000; S. Krajski: Masoneria Polska 1999, s. 170
141 A. Lassus, c. d., s. 82

Autor: Peter Bielik

Zdroj: FreeGlobe